História

 Obec Báčsky Petrovec je najmenšia obec vo Vojvodine. Aj počtom sídlisk patrí do skupiny najmenších, tvoria ju iba štyri sídla: Báčsky Petrovec ako najväčšie a najvyspelejšie, potom Hložany, Kulpín a Maglić. Báčsky Petrovec a Hložany sú výrazne slovenskými osadami, Kulpín má tiež absolútnu slovenskú väčšinu, Maglić bol najprv osídlený Nemcami a po druhej svetovej vojne prisťahovalcami a usadlíkmi z rôznych kútov Juhoslávie.
Na území dnešného Báčskeho Petrovca jestvovali osady i v predhistorickej dobe. Spoľahlivejšie údaje o jeho minulosti pochádzajú zo stredoveku, keď na jeho území bolo viacero malých vsí a osád ako Bodoň, Drágovo, Bega, Telek a iné, mená ktorých svedčia, že prvými obyvateľmi týchto sídlisk boli Maďari a Srbi a zachovali sa do dnešných dní v toponymike báčskopetrovského chotára.

      Báčsky Petrovec sa pod terajším menom po prvýkrát spomína v 13. st., keď ho uznali za samostatnú cirkevnú obec s kostolom, venovaným sv. Petrovi. Meno Petrovec uvádzajú aj historické pramene a anály z 15., 16. a 17. st.
Po príchode Turkov r. 1526, staroobyvateľov náhle ubudlo a Srbov, ktorí sa sem sťahovali, pribudlo. O tom svedčí aj pomenovanie časti osady „Rácky kraj". Počas tureckej doby Petrovec sa spomína ako dedinôčka alebo ves s 19, potom 5 a koncom 16. storočia s 28 rodinami. Počas Rákocziho povstania Bodoň, Drágovo a iné osady boli spálené a zanikli, zachoval sa jedine Petrovec. Neskoršie bola formovaná vojenská hranica, ktorá do svojich medzí pojala i Petrovec. Strediskom tohto nového vojenského útvaru bol Futog, veľký feudálny majetok, súčasťou ktorého bol roku 1718 i Petrovec.

      V prvej polovici 18. st. došlo k sťahovaniu Slovákov na Dolnú zem. Futocké panstvo, jedno z najväčších v Báčke, kúpil Mihajlo Čarnojević. Keďže vo Futogu nemohol nájsť nadostač pracovnej sily, poprosil svojho impopulátora Mateja Čániho, rodom z Málinca na Slovensku, aby mu priviedol poddaných zo Slovenska. Tento mu roku 1745 doviedol dvetisícový zástup Slovákov - evanjelikov, prvých slovenských prisťahovalcov do Báčky na futocký majetok, kde im Čarnojević ustúpil časť starej obce Petrovec, v ktorej vtedy sídlilo 19 srbských rodín. Prví slovenskí prisťahovalci do Petrovca prišli z Novohradu, Hontu, Gemera, cestou sa im pripájali aj Slováci z Oravy, Liptova, Zvolena a Turca. V tom istom roku 1745 v Petrovci založili aj základnú školu a kúpili aj kostolný zvon, ktorým zvonili len v noci, lebo evanjelická viera nemala právo ani na farára, ani na kostol, ani na zvon. So svojím novým pánom Petrovčania uzavreli zmluvu o osídlení 25. mája 1747, v ktorej boli presne stanovené záväzky oboch strán. Predkovia dnešných vojvodinských Slovákov od „večných" nevoľníkov sa teraz stali „zmluvnými" a ich páni už viacej nemali právo uberať od nich dane mimo zmluvy.

       Na svojej dlhej ceste materiálneho a duchovného rozvoja Petrovec spolu so svojimi novými obyvateľmi prežil rôzne pokušenia. Slováci prišli na majetok Čarnojevića bez svojich národných patrónov, inteligencie, učiteľov a duchovných. Najskúsenejší z nich bol Matej Čáni, ktorý ich priviedol. Jediné duchovné bohatstvo, ktoré so sebou priniesli ako stúpenci reformácie a husitov bola Kralická biblia a Tranoscius, kniha cirkevných piesní.
Ďalší rozvoj Petrovca spočíva na dokladoch rakúskeho cisára Jozefa II., ktorý 13. októbra 1781 vydal dekrét o náboženskej tolerancii a 1. novembra 1781 aj dekrét o zrušení nevoľníctva, ktorým oslobodil sedliakov závislosti od pôdy a feudálov.

      Petrovec bol i národne i cirkevne kompaktný - slovenský a evanjelický a podľa súpisu obyvateľstva z roku 1900 Slováci v porovnaní s inými v celom Novosadskom okrese mali číselnú prevahu. Terajšia demografická tvárnosť tohto prostredia je už hodne pozmenená, hoci tu Slováci v temer ničom ani teraz za inými nezaostávajú.

      Druhou historickou význačnosťou Petrovca je jeho relatívna nemennosť keď ide o ľudnatosť, ale i o organizovanie cirkvi a obce. Od roku 1818 do roku 1957 pôsobili tu iba traja farári (Ján Stehlo v r. 1818-1868, Juraj Mrva v r. 1867-1915 a Samuel Štarke v r. 1915-1957). Už za Jána Stehlu v rokoch 1822-1823 v Petrovci bol vystavaný veľkolepý chrám evanjelický, ktorý aj dnes slúži svojmu účelu. Viacerí bývalí kapláni, získajúc si reputáciu v Petrovci, pôsobili potom ako kňazi na iných slovenských farách, takže už i týmto Petrovec bol na cirkevnom poli ohniskom slovenskej inteligencie, ktorá od polovice minulého storočia a ďalej k svojmu pôvodnému ohnisku inklinovala.

      Roku 1841 cisárskou listinou uznaté boli stavovské výsady remeselníckeho cechu v Petrovci, ktorý mal 70 členov a jeho pričinením organizujú sa od roku 1844 bohaté trhy. Od roku 1848 sa Petrovec osobitnou výsadou vrchností z dovtedajšieho statusu dediny (pagus) povýšil a uznal za mestečko (oppidum) a bývajú v ňom i štyrikrát ročne chýrečné jarmoky.

       Ešte viac sa Petrovec na prahu druhej polovice 19. storočia stal koncentrujúcim ohnivkom tunajších vzdelancov tým, že sa argumentovane, kresťansky a ľudsky postavil proti šíreniu maďarizácie v Uhorsku. Ján Stehlo zastupujúc ako kňaz Petrovčanov od roku 1841 začal písať protesty, odvolania, reči, články a petície za práva Slovákov proti maďarizácii na župný úrad, uhorskú vládu a samého cisára, Petrovec sa odrazu stal známym vo svete ako najtvrdšia bašta slovenskosti v Uhorsku, na ktorú sa potom úspešne opieralo okrem iných i silné štúrovské hnutie. Jeho predák z levočského centra Štefan Homola prišiel roku 1845 za Stehlovho kaplána a hneď tu založil Nedeľnú školu ako vzdelávaco-výchovnú andragogickú ustanovizeň, v ktorej dospelí nadobúdali vedomosti z poľnohospodárstva, matematiky, biológie, včelárstva a z iných oblastí hospodárenia. Škola pracovala v nedeľu, odtiaľ aj jej pomenovanie. Otvorená bola aj Slovenská knižnica v r. 1845 ako prvá verejná ustanovizeň tohto druhu medzi Slovákmi na Dolnej zemi, potom Spolok striezlivosti, Gazdovský spolok.

      V pohnutých rokoch vzbury 1848-1849 Petrovčania sa nepriklonili k žiadnej z tunajších revolučných síl, ani k maďarskému ani k srbskému táboru - pôsobiac hlavne len defenzívne a sebaobranne, aby bolo čím menej zbytočných obetí. Prvé porevolučné časy, najmä roky 1850-1853, priniesli prísne zúčtovania s uplynulými revolučnými činmi. Ako slabol porevolučný centralistický tlak štátnych vrchností, v Petrovci sa vynárali aj ľudovýchovné a spolkárske iniciatívy, oživujúce štúrovský a Homolom šírený osvetový duch. Desať rokov po revolúcii porevolučný tlak ríšskych vrchností začal popúšťať na všetkých frontoch a cisár František Jozef, snažiac sa uspokojiť občanov, svojím Októbrovým diplomom z roku 1860 sľúbil ľuďom občianske práva, národom národnostné slobody a krajine ústavné zriadenie, ožil verejný život a zabezpečili sa priaznivejšie podmienky pre všetkých. Germanizácia prestala, novej maďarizácie nebolo, takže i Slovákom svitli nádeje na lepšie časy. Do Petrovca mladí slovenskí inteligenti - kapláni a učitelia - ešte vždy prichádzali zo Slovenska.
V rokoch 1861-1868 Petrovec pretrpel pár ťažkých úderov (roku 1861 v požiari horelo naraz 400 domov, r. 1864 bola vzbura petrovského ľudu, keď chceli pažiť nespravodlivo prisúdiť futockému panstvu a roku 1868 sa po Stehlovej smrti jeho nástupca ledva mohol zákonite inštalovať), ale duchom neklesal, 27. augusta 1866 v Petrovci sa usporiadalo prvé ochotnícke divadelné predstavenie.

      Tunajšie ohnisko bolo stále silnejšie. V rokoch 1869-1872 v Uhorskom sneme celoslovanským predstaviteľom bol Viliam Pauliny-Tóth, poslanec Kulpínskeho volebného okresu, ktorého fakticky zvolil svojimi hlasmi Petrovec a jeho nedeľná škola.
Od začiatku sedemdesiatych rokov, keď sa v dôsledku opätovného náporu maďarizácie podmienky matičnej a inej činnosti na Slovensku zhoršili, v Petrovci sa zlepšili už i preto, že búrlivé víťazstvá slovenskej myšlienky z minulých rokov - bez mnohých odporcov a za podpory srbských predákov - prinášali tu vtedy svoje už zrelé plody a tiež i preto, že prvý Mrvov kaplán, Félix Kutlík, ktorý roku 1870 prišiel do Petrovca, upevnil v cirkvi, v nedeľnej škole, vo verejnom živote, v politike, literatúre a inde, rozhojnil všetky dovtedajšie výdobytky Petrovčanov tak, aby z toho v Petrovci vzniklo živé a trvalé ohnisko slovenského národného života. Petrovské ohnisko slovenského národného ducha v tunajšej pevnej cirkevnej správe malo silnú oporu i vtedy, keď maďarský liberalizmus v polovici sedemdesiatych rokov pozatváral slovenské stredné školy v Uhorsku, zrušil Maticu slovenskú, otriasal Maticou srbskou a v marci roku 1878 dočasne zatvoril i Nedeľnú školu v Petrovci a jej knižnicu zhabal.

      Petrovské ohnisko sa novými silami vzmáhať začalo už roku 1884, keď ináč vládlo najväčšie temno a bezvýchodiskovosť v živote nemaďarských národností Uhorska. V tom roku zo Slovenska za kaplána prišiel Karol Medvecký, neskoršie aj ďalší slovenskí snaživci, na Slovensku za slovenčinu prenasledovaní.

      V novembri 1904 bolo v Petrovci osemtisícové srbsko-slovenské zhromaždenie, ktoré proti maďarizačnému školskému návrhu zákona vynieslo protestnú rezolúciu na Uhorský snem. Pre nastávajúce voľby do Uhorského snemu navrhnutý bol Milan Hodža, ktorý na voľbách 26. januára 1905 aj presvedčivo zvíťazil. Aj o rok, keď sa krajinské voľby zopakovali, v Kulpíne roku 1906 zvíťazil Milan Hodža ako spoločný slovensko-srbský kandidát. Zopakovalo sa to, že najväčší dobový celosvetový politik dostáva vstup do krajinského snemu cez Petrovec a Kulpín.
Po prevrate roku 1918, keď sa Slováci v južných krajoch Uhorska ocitli v severných krajoch Juhoslávie, ich samostatný rozvoj pošiel náhle vpred. Založené bolo gymnázium v Petrovci, kníhtlačiareň, noviny, Matica slovenská v Juhoslávii, ktorej zakladajúce valné zhromaždenie bolo na Národné slávnosti v Petrovci v dňoch 14. a 15. augusta 1932 a za jej prvého predsedu bol zvolený Dr. Ján Bulík, múzeum, časopis pre literatúru Náš život a iné.

      Druhú svetovú vojnu pocítili aj Petrovčania. Okupácia zo strany horthyovských maďarských oddielov sa v Petrovci začala 13. apríla 1941. Poznačená bola krvou. Zorganizovaná bola odbojová činnosť, organizované boli sabotážne akcie, vyvrcholením ktorých bolo pálenie konopí a prvé obete padli už 28. októbra 1941. Mnohí stratili životy v koncentračných táboroch a na frontoch ďaleko od svojho rodiska. Najviacej obetí si vyžiadali záverečné boje o oslobodenie našej vlasti.

      Spoločensko-politické postavenie našej obce pred oslobodením a bezprostredne po ňom v októbri roku 1944, v rámci celkovej situácie v krajine, malo tieto vlastnosti: pred vojnou, blízkosť Nového Sadu, ktorý bol okresné mesto a sídlo Podunajskej bánoviny a zahrnulo do svojho územia aj mestá našej obce s miestnymi orgánmi moci podľa organizácie platnej v starej Juhoslávii. Počas maďarskej okupácie na území našich osád boli zriadené orgány okupačnej moci so svojou organizáciou, v službe okupanta a uskutočňovania jeho cieľov. Za takých podmienok, v ilegalite bol v marci roku 1944 utvorený I. národnooslobodzovací výbor v Petrovci a ďalšie tri výbory. Posledný, štvrtý výbor pôsobil do konečného oslobodenia krajiny a po oslobodení do volieb 8. júla 1945, keď boli konštituované nové ľudové výbory. Toto obdobie nasledujúce bezprostredne po skončení vojny bolo búrlivé, oplývajúce zložitosťou problémov a celkovou situáciou v krajine. Ľudové výbory (bolo ich spolu štyri) riešili základné otázky života a práce občanov v tomto prostredí. Ďalšie zmeny v územnom zriaďovaní obce a okresov boli v roku 1955, keď sa uvádzala komunálna sústava a jej výstavba. Základnými činiteľmi spoločenského života stávajú sa obec a jej orgány čiže ľudové výbory. Vynášaním Ústavy SFRJ roku 1963 vykonali sa ďalšie zmeny v postavení obce a jej orgánov. Namiesto ľudového výboru uvádza sa termín obecné zhromaždenie. Ústava z roku 1974 neprináša niečo podstatne nové v pomere k miestu a úlohe obce v spoločenskej sústave. Obec je aj ďalej základný spoločensko-politický zväzok, na ktorom sa zakladá výstavba celkovej spoločensko-politickej sústavy. V období rokov 1974-1989 mali sme 5 delegačných volieb a konštituovaných 5 delegačných zhromaždení. Novou Ústavou z roku 1990 sa obec určuje ako územná jednotka, v ktorej sa uskutočňuje lokálna samospráva. Prvé viacstranícke voľby boli 31.5.1992. V obci sa dodnes zaznamenávajú, hoci nie veľké, predsa len kladné zmeny a skromné výsledky v hospodárskom a spoločenskom pláne. Majme nádej, že si osady našej obce nájdu svoje miesto v budovaní lepšieho a bohatšieho života svojich občanov.

zastava222BANER

Budi popisivac

kulen3

vakcina19

sdsadas

JAVNO DOSTAVLJANJE

izbori2022

bilbord izmena baner

kupci 1

baner2022

Popis

JAZAVAC2

za sajt

Doklady na stiahnutie

SREDNJOROCNI PLAN2

PLAN RAZVOJA3

objedinjena procedura

Katastar nepokretnosti - RGZ

Lista javnih nabavki

pravna pomoc

Zaštita životne sredine

baner sajt slovački

Pregled javne imovine

registar stambenih baner

Komasacija Bački Petrovac

Izbor jezika • Výber jazyka • Избор језика