Galéria Zuzky Medveďovej

Zuzka Medveďová
( 05.10.1987, B. Petrovec - 01.02. 1985, Bratislava )

Zuzka Medveďová bola jednou z prvých slovenských maliarok. Narodila sa a vyrástla v roľníckej rodine, čo v značnej miere ovplyvnilo jej tvorbu, nielen tematicky, ale aj ked ide o výtvarný názor.
Svoje výtvarné nadanie prejavila ešte v ľudovej škole, ktorú navštevovala v rodisku, v triede učitela Michala Kellembergera. O tom sa neskôr aj sama zmienila:
" Od detstva som rada maľovala a kreslila. Už v škole, ked som si napísala úlohy, obrátila som tabuľku a na druhú stranu som si grafíkom kreslila výjavy z ulice. Aj neskôr, ked už som chodila pracovať na pole, vše som pozrela na nebo a z oblakov aj z okolitej krajiny sa mi črtali v hlave akési maliarske kompozície, ktoré som sa vo voľnej chvíli usilovala položit na papier. Učitel Július Kubány, ktorý poznal tento môj sklon, aj nahováral našich, aby ma poslali na štúdiá, ale veru nebolo z čoho. Boli sme štyria, tri dievčatá a brat, a ani jedno nedali študovať, tobôž, keď sme neskôr aj o gazdovstvo prišli. Nuž a dat študovat dievča bolo vtedy nad pomyslenie."
Keď ešte ako školáčka pekne kreslila, mama jej často hovorila :
" Vieš, Zuzka moja, to sa mi páči, ale si potom ty inakšia ako iné deti. Čo z teba bude, dieta moje?"
- Zuzka kresby spálila, aby nebola "inakšia". Ale talent sa nedal utajiť, i keď často maľovala aj na povale.
Zuzka Medveďová sa v roku 1929 stala prvou slovenskou akademickou maliarkou (absolvovala Akadémiu výtvarného umenia v Prahe). Tento fakt je velmi dôležitý najmä pre nasledovné : ženy, školené umelkyne boli do druhej polovice 19. storočia, ba až po začiatok 20. storočia zriedkavým javom a zvlášť sedliacke dievčatá. Totiž, nemohli sa zúčastnovat prednášok. Pražská výtvarná akadémia, na ktorej neskôr študovala i Zuzka Medveďová, bola pre ženy sprístupnená iba v druhom desatročí 20. storočia.
Čas, v ktorom žila, zastavila natrvalo na plátne a tak imortálne preklenula doby a generácie, pričom vlastne zaznamenala koniec jedného sveta, sveta starodedinského, rurálneho, sveta sedliackeho, v akom sa predtým žilo stáročia.
Zuzka Medveďová bola prvá, ktorá odhalila dolnozemským Slovákom hodnotu, pôvab a kúzlo umeleckého výtvarného prejavu.
Medveďová do svojich dvadsiatich rokov pracovala ako sedliačka na otcovom gazdovstve, čo jej dalej pomohlo pri stvárnovaní vlastných diel. V práci zostala verná realistickému výtvarnému prejavu.
Emocionálne zrástla s ovzduším dolnozemských Slovákov, o čom najlepšie hádam svedčia desiatky až stovky obrazov a kresieb na tému dolnozemské, resp. petrovské kroje a zvyky, čo má velký význam v prieskume folklóru tohto prostredia, ale aj historicko - dokumentacný charakter. Svoje najznámejšie a monumentálne dielo z dedinského života, Slovenskú svadbu v Petrovci, namaľovala ešte pred štúdiami v Prahe, ako 23 - ročná, čo zasa svedčí o jej prirodzenom umeleckom talente a o schopnosti Medveďovej všímat si v každodennom živote špecifickosti, ktoré sú nám často všedné.
Láska k rodnému kraju a k ľudovým motívom ju však nesputávala, aby s úctou pristupovala i k historickým témam a osobnostiam. Vidno to z diel na ktorých stvárnila napr. obdobie národných dejín z čias Veľkej Moravy. Dôstojne sa pozerá aj na slovenských kultúrnych dejatelov, z čoho nám zanechala celú galériu naštudovaných, duchom obohatených portrétov Pavla Országha Hviezdoslava, Pavla Dobšinského, Terézie Vansovej, Boženy Slančíkovej - Timravy a mnohých iných.
Zuzku Medveďovú však zaujímala aj knižná a časopisecká ilustrácia.
Ešte počas štúdií, po prvom ročníku, v roku 1924 vypracovala obálku pre Slovenský hospodársky kalendár, ktorý vydali petrovskí podnikatelia Labáth a spoločnost. Takmer pravidelne výtvarne vybavovala obálky Národného kalendára. V roku 1936 pre kalendár k jednotlivým mesiacom nakreslila aj ilustrácie, čo sa využívalo i po jej odchode na Slovensko. Ilustrovala tiež niekolko kníh, napr. „So slniečkom“ Marieny Czoczekovej - Eichardtovej, a od roku 1939 i časopis pre deti Naše slniečko. Zuzka Medveďová vypracovala i obálku na rok 1940, venovaný 200. výročiu príchodu Slovákov do Báčky.
Tiež ilustrovala prvý humoristicko - satirický časopis Slovákov v Juhoslávii, ktorý vychádzal pod názvom Frčka, ako aj dvojmesačník Hévis.
Zaujímavé je, ako uvádza M. Harpáň (Michal Harpáň : Premeny rozprávania, Nový Sad, Obzor, 1990), že próza Vladimíra Hurbana Vladimírovho "Pri studni" je písaná ako "ilustrácia" olejomaľby Zuzky Medveďovej, ktorá bola na titulnej strane Národného kalendára za rok 1936.
Umelecké dielo Zuzky Medveďovej ochraňuje Galéria Zuzky Medveďovej, otvorená 1. júla 1989.

Dôkladne poznať a doceniť tvorbu Zuzky Medveďovej nie je možné bez sprítomnenia a ozrejmenia svojrázneho tradičného ľudopisného prúdu v slovenskom výtvarnom umení a bez poznania jeho tendencií v historickom kontexte.
Tento svojrázny prúd, tvorbou zameraný na vidiecku tematiku, vlastne na ludovožánrovú maľbu a vo svojich začiatkoch i na portrétovanie významných osobností z národného života, vznikol polovicou 19. storočia ako štúrovská iniciatíva, ktorá sa manifestovala aj vo výtvarnej forme. Na samom začiatku týchto snažení stál maliar a litograf Peter Michal Bohúň (1822 - 1879), ktorý v Orle tatránskom (1846) zverejnil výtvarný program, určujúci výtvarný program, určujúci jeho výtvarný zámer vydávať ručne kolorované litografické obrazy slovenských ľudových krojov, obrazy slovenskej krajiny a portréty významných osobností.
Takto tematicky orientovaný program - ibaže na rozdiel od Bohúňa uplatnený na život vojvodinských Slovákov - je blízky výtvarnotematickej orientácii maliarky Zuzky Medveďovej.
Na Slovensku sa výtvarné úsilia ľudovožánrového maliarstva prejavili najmä v 90 – tych rokoch 19. storočia. Najvýznamnejšími umelcami tohto obdobia boli Jozef Hanula (1863 - 1944) a výtvarníci z tzv. Grupy uhorsko - slovenských maliarov, založenej z iniciatívy maliara Jaroslava Augustu (1878 - 1970), ktorá si dala za úlohu výtvarne spracovať život slovenskej dediny. Do tohto združenia okrem Jaroslava Augusta patrili aj Gustáv Mallý (1879 - 1952) a Emil Pacovský (1879 - 1948).
Prvý akademický maliar z radov vojvodinských Slovákov Karol Miloslav Lehotský (1879 - 1929), lalitský rodák, na výzvu svojho kolegu a priateľa z pražskej akadémie Jaroslava Augustu tiež vystavoval v rámci tohto prvého výtvarného združenia na Slovensku a pod jeho vplyvom sa určitý čas venoval dedinskému ľudovému žánru a ľudovožánrovému portrétu.
V kontexte dejín umenia Slovákov v Juhoslávii môžeme teda konštatovať určitú nadväznosť výtvarného diela Zuzky Medveďovej na toto obdobie v  tvorbe Karola Miloslava Lehotského.
Vplyv maliarskeho programu Grupy uhorsko – slovenských maliarov ešte dlho vyžaroval, aby nakoniec vyvrcholil vo výtvarnom diele Martina Benku (1888 - 1971), ktorý Zuzku Medveďovú i navštívil počas pobytu v Petrovci roku 1934. Jeho monumentalizmom tradičná folklorizujúca podoba ľudopisnej maľby vrcholí a zároven sa aj končí.
Treba zdôrazniť, že dvadsiate roky tohto storočia v slovenskom výtvarnom umení - s prvkami luminizmu a s domináciou žánrovej a ľudopisnej malby - boli na úrovni myslenia z konca 19. storočia a iba tridsiate roky, keď Zuzka Medveďová už bola absolvovala štúdium a pôsobila v Petrovci, umelci Mikuláš Galanda (1895 - 1938) a Ľudovít Fulla (1902 - 1980) slovenské výtvarníctvo usmerňujú k moderne.

Výtvarnú tvorbu Zuzky Medveďovej treba pozorovať a hodnotiť v týchto reláciách, lebo táto umelkyňa vychádza z uvedených koordinát tradícií ľudovožánrovej malby a neopúšťa ju až do konca života, nevšímajúc si nové umelecké postoje k výtvarnej tvorbe v  súčasnom maliarstve.