Slovenské vojvodinské divadlo
| |
Slovenské vojvodinské divadlo |
|
| Nebojša Romčević VINA |
|
|
Réžia: Ľuboslav Majera Preklad: Vladislava Fekete
Vedúci techniky: Branko Dobrijević
Premiéra v SKD Martin: 30.
apríla 2006 Predstavenie vedie: Jana Nosálová |
|
Odvrátená tvár paradoxu Nebojša Romčević nepatrí medzi tých srbských autorov, ktorí sa stali slávnymi cez noc a cez noc sa na nich zabudlo. Upozorňuje na seba permanentne kvalitou svojich dramatických textov a je akýmsi patrónom mladých srbských autorov, ktorí prechádzajú jeho školou na Fakulte dramatických umení v Belehrade. Prvé dramatické pokusy s ním konzultovali Biljana Srbljanović a Milena Marković, či úplne nová generácia dramatikov vedená Milenou Bogavac, Majou Pelević, Milanom Markovićom, Uglješom Šajtincom a celým radom ďalších mladých autorov, ktorí pri práci na novom texte nebazírujú len na talente, ale aj na erudícii.Nebojšu Romčevića, ako vynikajúci historik a teoretik divadla a drámy, ovláda kumšt dramatického textu do tej miery, že sa celkom suverénne pohybuje na rozhraní druhov a žánrov, pohráva sa so štruktúrou textu a kompozície, legitímne odstupuje od istých pravidiel a nanovo sa k ním vracia, experimentuje s deštrukciou a dekonštrukciou akcie a dramatického napätia. Nič zo spomínaného však nenarúša jeho vlastný korporátny jazyk, dramatický štýl a originalitu. Celkový obraz o Romčevićovi - dramatikovi sa získa pravdepodobne iba pri prečítaní celého jeho dramatického opusu, v ktorom sa predstavuje ako nekompromisný ironik až satirik a znalec spoločensko-politického kontextu. A práve spoločenská situácia a politické previerania sú často základným (reálnym či pomyselným) rámcom jeho hier, ktoré sú invenčné nielen na poli fabuly, ale jeho silná stránka sa prejavuje hlavne vo výstavbe dialógu, respektíve v jazyku postáv. Je len málo dramatikov, ktorí sú schopní oživiť svoje dramatické postavy do tej miery, aby ich prevedenie na javisko pôsobilo vierohodne a nenútene. Romčević je jedným z nich. Analyzujúc jeho postavy, objavujú sa pred nami skutoční ľudia, ľudia z margíny a na hranici biedy (Sily vo vzduchu), vrahovia (Lahký kus), osoby, ktoré na opačnú stranu priviedol rozdielny politický názor (Kordón). Dokonca aj vtedy, ked využíva historické súvislosti, prostredníctvom svojich postáv hovorí k súčasnosti a k najaktuálnejším kultúrnym a spoločenským témam (Caroline Neuber). Odkedy uviedol Čechov do dramatiky 20. storočia koncepciu neschopnosti bežnej komunikácie, zriekanie sa štastia, je možné nájst stopy tejto praxe takmer u každého súčasného autora. Romčević túto tému umiestňuje do takmer naturalistického rámca ibsenovského tipu. Vo svojej hre Vina situuje protagonistov do malého panelákového bytu, ktorý nahovára isté čítanie ich osudov. Stiesnenosť životného prostredia sa prenáša do stiesnenosti vzájomných vzťahov. Uzavretosť, odcudzenosť a nemožnosť utiecť vlastnému osudu je symbolicky naznačená aj prítomnosťou syna. Nikdy ho však neuvidíme, ani ho nepočujeme hovoriť. Avšak spúšťacím mechanizmom každej akcie a každého emotívneho vypätia je práve on. Je akýmsi demiurgom, bludným začarovaným kruhom, ktorý spája minulosť s prítomnosťou a nedovolí vymaniť sa osudu. Na druhej strane je aj znakom bezmocnosti a bezstarostného detstva, ktoré je od základov otrasené. Detstvo v Romčevićovom príbehu nesníva. Prežíva skôr nočnú moru. Uvádzanie nemej a neviditeľnej postavy do hry je možno akýmsi rozširovaním antického rámca osudu a osudovosti. Novodobé fátum je však implikované sociálne. Neznamená to, že z príbehu zmizla subtílnosť a jemnosť. Ona sa vznáša vo vzduchu, občas vzblkne, aby nanovo utíchla a ostro kontrastovala sociálnej biede. Romčević nevyužíva všeobecné pravdy, ale vytvára rozpoznatelné situácie s ľudmi, ktorých bežne míňame pohľadom na ulici. V absurdných situáciách tieto postavy konajú triezvo v každodenných absurdne. A to je základný model ich existovania. S takmer matematickou presnosťou môžeme vo Vine sledovať gradáciu napätia, tempa a verbálnej bravúry dramatických postáv. Od začiatku sme si však vedomí toho, že všetko je klamstvo (dokonca aj mlčanlivosť syna pôsobí kontrapunkticky, nielen ako vykúpenie, ale aj ako utrpenie) a že pre Romčevićove postavy neexistuje žiadna nádej. Dve postavy - dvaja zápasníci v ringu - bojujú o svoj život, hľadajú k sebe cestu. My už tušíme, že žiadna cesta nie je. Vladislava Fekete |
|
| Slovenské
vojvodinské divadlo 2007 |
