Osada Maglić sa spomina už v stredoveku, keď bola Báčka pomerne dosť osídlená. Z 50 vtedajšíh osídlení známy bol aj Buljkes, ktorého meno sa prvýkrát spomína už v 8. storočí ako maďarské osídlenie Keszi (Kesi).
Uhorský kráľ Štefan V. daroval ako odmenu za vernú službu bratom Martinovi a Kelemenovi Marcelovcom roku 1263 majetok Keszi. Tento veľkostatok počítal 8 dedín, z ktorých časom a najmä posle Rakociho vzbure zostali iba dve:Petrovec a Buljkes. K týmto menám boli pridavané aj mená ich majiťeľov. Tak napr. majiteľ dediny bol Savoľ, podľa ktorého pomenovanie dediny bolo Savoľ- keszi, neskoršie Bouljkeszi, Buljkesi a nakoniec Buljkes.
Neskoršie je toto osídlenie zapisané aj v tureckých „tefteroch“(daňových spisoch), najprv 1554 ako osídlenie báčského okresu s dvomi, 1570 s tromi a 1590 so siedmimi domácnostiami, ktoré platili daň. Po vyhnaní Turkov táto dedina preto, že nemala zákonného nástupcu, bola pripojená ku kráľovskému majetku. Roku 1717 sa zasa spomína Buljkes ako pustatina, ktorá sa šestich rokov neskoršie pripája hraničiarom. Na týchto pustatinách pásavali stáda. V roku 1728 táto oblasť bola osídlená, ale jej meno sa spomína iba v roku 1737. Po zrušení vojenskej hranice 1745 roku pustatina sa zasa stáva kráľovským majetkom. Počas panovania Márie Terezie v roku 1786 osídľujú ju vo väčšom počte Nemci, pôvodom z Baden- Wirtenberga, Rajskéj oblasti a časťou zo severovýchodného Francuzska ( z Alzasu a Lotaringije). Taktiež niektorí boli zo „švabských“ krajov (Schvabenlanda), z okolia Stuttgartu, Mannheimu a iných, a preto ich príslušnici iných narodov pomenovali „Švábi“.Asi 1100 duší sa nasťahovalo do 230 domov. Títo nemeckí kolonisti mali v porovnaní s ostatnými obyvateľmi určité zľavy a privilégie, čo im umožnilo v krátkom čase si organizovať život, založiť reformačnú cirkevnú obec a rozvíjať a zveľaďovať poľnohospodársku a remeselnícku výrobu.
Buljkes v 18. a 19. storočí príliš rýchlo vzrastal a v roku 1900 mal vyše 3 000 obyvateľov. Počas druhej svetovej vojny obyvatelia nemeckej príslušnosti boli v službe maďarských a nemeckých okupantov. V Buljkesi ostali do konca vojny, keď časť odišla s okupantmi, a ostatní boli vyhnaní do Nemecka. Buljkes zostal spustošený a všetky pozemky a všetok majetok boli nacionalizované.
Dedina bola neobývaná, ale domy zostali zariadené. V máji 1945 v tieto domy sa nasťahovalo 4650 gréckych úprchlíkov, príslušníkov národnooslobodzovacej armády „ELAS“ (komesári, velitelia, stranícki vedúci). Medzi nimi bolo iba 8 žien.
V tom čase Buljkes mal status exteritoriálnej obce Grécka, v ktorej boli platné grécke zákony a ktoré uznávala aj Juhoslávia. Táto výnimka z jurisdikcie bola bez precedensu, kuriozita v našej štátnej praxi.
Spočiatku to bol iba zhromažďovací tábor, do ktorého vojaci prichadzali na zotavenie, no neskoršie sa život v Buljkesi stal organizovanejší a o poriadok sa starala polícia Ika. Mali svoju tlačiareň, ktorá tlačila Hlas Buljkesa. Prostiedok platenia bola grécka moneta-drachma.Počas svojho pobytu v Buľkesi Gréci mali na zreteli aj matriku narodených, sobášených a zomretých. Rezolúciaou Informbyra podelila Grékov v Buljkesi. Polovica súhlasila s rezolúciou a druhá polovica s KSJ. Aby sa znemožnil konflikt, na jar 1949 vynesené je rozhodnutie, aby Gréci, ktorí súhlasia s rezolúciou boli vysťahovaní a tí, ktorí sú verní KSJ malú právo slobodného výberu.Po prvom masovom vysťahovaní v v Buljkesi ostalo asi 800 gréckych emidrantov, z ktorých do Macedónska odišiel veľký počet, a len nepatrný počet aj dnes žije v tejto osade, ale ako obyvatelia ZRJ.
Buljkes po druhý krát bol nenasťahovaný. Koncom roku 1949 tieto priestory osídlili dosťahovalci z juhovýchodného Banátu a iných krajov Vojvodiny, z Bosny a Hercegoviny, Liky a iných území. Obývali prázne domy a zamestnávali sa na Štátnom hospodárstve.
Najmasovejšie nasťahovanie je v roku 1950, najmä zo Srbska a z oblastí Grdeličke klisure. Po tejto vlne dovtedy opustošené a prázne domy boli vo väčšine nasťahované. Je to zároveň aj koniec prisťahovalenstva.
Pretože každé sťahovanie má aj určité rizikoá, tak aj po najmasovejšom dosťahovaní prišlo k určitej nespokojnosti, nestabilite a nostalgie po rodnom kraji, čo má za následok masový návrat dosťahovalcov spať do rodiska.
Záverečný proces nasťahovania a stabilizácie obyvateľstva sa končí v rokoch 1953/54, keď sa dedina stala „Juhoslávia v malom“.
Aby symbolizovali jednotu všetkých národov a narodností ako pamiatka na rodný kraj, koncom 1949 občania Buljkesa rozhodli zmeniť názov dediny v Magli ć, podľa pohoria Maglić, ktoré sa nachádza na rozhraní Bosny, Hercegoviny a Čiernej Hory.
Tak sa končí búrlivá minulosť tohto mesta, ktoré má štyri fázy vo svojom rozvoji: stredovekovú, nemeckú( 1786-1945) a juhoslovanskú, v ktorej boli vytvorené podmienky pre všeobecný rozvoj a výstavbu moderného a vyvinutého prostredia.
